Prvý raz som fotil v marrákešskej medíne v roku 2016 a správal som sa ako slon. Zoom 70-200, žiadny očný kontakt, cvak, ideme ďalej. Predavač korenín ma dobehol o dvadsať metrov nižšie a poriadne mi vynadal. Nerozumel som ani slovo, ale výraz tváre bol zrozumiteľný v akomkoľvek jazyku. Odvtedy som v Maroku bol trinásťkrát a fotím tam úplne inak.

Nechcem z toho robiť morálnu prednášku. Ide o praktickú vec: ak sa naučíte pár pravidiel, budete mať lepšie fotky a menej konfliktov. A ušetríte peniaze, lebo prestanete platiť pokuty za trapasy — v Jemaa el-Fna sa to počíta v desiatkach dirhamov.

Pýtajte sa. Naozaj sa pýtajte

Základ je jednoduchý: pred fotením človeka sa opýtajte. Po arabsky stačí "mumkin sura?" (môžem fotku?), po francúzsky "je peux prendre une photo?". Francúzštinu v mestách rozumie skoro každý predavač, na dedinách v Atlase menej. Funguje aj gesto — zdvihnete fotoaparát, pozriete sa a nadvihnete obočie. Ľudia vám odkývu alebo mávnu rukou, že nie.

Keď povedia nie, je to nie. Nie "nie, ale keď mu dám dvadsať dirhamov, tak áno". To si všimnú a nasrdí ich to ešte viac.

V praxi to funguje takto: v súkoch (remeselné uličky) je asi polovica predavačov v pohode, ak u nich niečo kúpite alebo aspoň chvíľu poklebetíte. Nemusíte kupovať koberec. Stačí pol kila datlí za 30 dirhamov (zhruba 2,80 eura) a razom ste zákazník, nie turista s objektívom.

Kedy sa platí a koľko

Platené fotenie je normálna súčasť ekonomiky v turistických miestach. Nie je to podvod, je to ich živnosť. Ale majte v hlave reálne sumy:

  • Vodonos (modro-červený kostým) v Jemaa el-Fna: 10-20 dirhamov za fotku, čiže do 2 eur. Pýtajú aj 100. Usmejte sa a ponúknite 20.
  • Zaklínač hadov, opičkári: 20-50 dirhamov. S opicami by som osobne nefotil vôbec, zvieratá sú v biednom stave.
  • Remeselník v dielni vo Fese: často zadarmo, ak sa slušne opýtate a chvíľu sa zdržíte. Prípadne nechajte 10-20 dirhamov.
  • Garbiarne Chouara vo Fese: vstup na terasu je oficiálne zadarmo, ale chlapec vám podá vetvičku mäty a čaká 20-30 dirhamov. Zaplaťte, je to fér, tá mäta vám naozaj pomôže.

Vždy majte drobné. Ak vytiahnete dvestovku, nikto vám nevydá a skončíte tým, že platíte päťnásobok. Ja si pred každým dňom v medíne pripravím desať-pätnásť mincí po 10 a 20 dirhamoch do samostatného vrecka.

Ženy, deti a miesta, kde fotoaparát nechajte v taške

Ženy nefotím bez výslovného súhlasu — a ten v konzervatívnejších oblastiach väčšinou nedostanem. V Marrákeši alebo v Essaouire je to voľnejšie, v horských dedinách v Atlase alebo v Rissani som to prestal skúšať úplne. Keď fotím trh, mierim tak, aby v zábere neboli tváre žien. Znie to obmedzujúco, ale naučí vás to hľadať iné kompozície — ruky, tovar, tiene, textúry.

Deti sú pasca. Sú roztomilé, ochotne pózujú a potom natiahnu ruku. Naučili sa to od turistov a nie je to ich chyba. Ak fotíte deti, opýtajte sa rodiča, ktorý je vždy niekde nablízku.

Mešity sú pre nemuslimov v Maroku takmer všetky zatvorené. Výnimka je Hassanova mešita v Casablance, kde sa dá vstúpiť s prehliadkou (vstup okolo 140 dirhamov) a fotiť sa smie. Do dvora medresy Ben Youssef alebo Bou Inania sa dostanete a fotiť tam môžete koľko chcete. Ale keď je na dverách mešity nápis "muslims only", neskúšajte to ani cez plece.

Drony: zabudnite na ne. Maroko ich má fakticky zakázané, colníci ich hľadajú a zhabú vám ich už na letisku. Poznám dvoch ľudí, ktorým dron zabavili v Marrákeši pri prílete a dostali ho späť až pri odlete — po vypĺňaní papierov. Iní ho nedostali vôbec.

Fotograf, ktorý sa najprv pozdraví a až potom zdvihne fotoaparát, si za týždeň v Maroku odnesie viac dobrých portrétov než ten, čo strieľa od boku celý mesiac.

Čo sa v Maroku fotí naozaj dobre

Miesta, kde nemusíte riešiť etiketu, lebo fotíte architektúru a svetlo:

  1. Chefchaouen. Modré uličky. Choďte medzi 7:00 a 8:30 ráno, kým sa neotvoria obchody a kým tam nedorazia jednodňové autobusy z Tangeru. Po deviatej je pred každou modrou stenou rad na fotku.
  2. Ait Ben Haddou. Najlepšie neskoro popoludní, keď hlina zožltne. Cez rieku sa dá prejsť po vreciach s pieskom. Vstupné do kasby okolo 20-30 dirhamov, výhľad zhora stojí za to.
  3. Jemaa el-Fna po západe slnka. Nefoťte z úrovne davu, ale z terasy kaviarne (Café de France, Le Grand Balcon). Kúpite si čaj za 25 dirhamov a máte hodinu pokoja a výhľad na dym z grilov.
  4. Garbiarne vo Fese. Farebné kade sú klišé, ale funguje to. Poobede je slnko lepšie a vôňa o čosi znesiteľnejšia. Berte si niečo cez nos.

Na záver

Najlepšia fotka, akú mám z Maroka, vznikla tak, že som si sadol v Fese k jednému kožušníkovi, pil s ním čaj asi štyridsať minút a rozprávali sme sa lámanou francúzštinou o futbale. Potom mi sám povedal, nech ho odfotím pri práci. Bez pýtania, bez peňazí. Ten čas nebol stratený, ten čas bol tá fotka.

Na našich zájazdoch do Maroka chodíme v skupinách do 16 ľudí práve preto, aby sme nemuseli všade bežať. Keď máte v medíne dve hodiny voľna a nie dvadsať minút, fotenie vyzerá úplne inak. Ak vás Maroko láka, ozvite sa nám — poradíme aj s tým, aký objektív si vôbec brať.