Do Grécka vodím skupiny deviaty rok a prvé tri roky som jedol zle. Nie nechutne — zle. Držal som sa toho, čo som poznal z domu: gyros, musaka, grécky šalát, kalamáre. Fungovalo to, ale bolo to ako prísť na Kysuce a týždeň jesť len halušky pri hlavnej ceste.

Zlom prišiel v Preveze, keď ma jedna pani v taverne odmietla obslúžiť podľa anglického menu a priviedla ma ku sporáku. Ukázala mi štyri hrnce a povedala, nech ukážem prstom. Odvtedy robím to isté a hostí učím to isté. Tu je, čo si objednať a čomu sa oblúkom vyhnúť.

Jedlá, ktoré na anglickom menu často ani nie sú

Grécka kuchyňa nie je mäsová show. Väčšina toho najlepšieho sú takzvané ladera — zelenina dusená v olivovom oleji, podávaná vlažná, nie horúca. Slovákov to spočiatku mätie. Vydržte, je to zámer.

  • Chórta — divé zelené listy, uvarené, poliate olejom a citrónom. Vyzerá to ako uvarený špenát a stojí okolo 4 eur. Je to najlepšia príloha ku grilovanej rybe, aká existuje.
  • Gigantes plaki — veľké biele fazule pečené v paradajkovej omáčke. Okolo 5 eur, zasýtia dvoch ľudí.
  • Kokkinistó — hovädzie alebo kohút dusený v paradajkovej omáčke s klinčekom a škoricou. Ak vidíte na menu kokkinistó, objednajte si ho. Podáva sa s hranolkami alebo s cestovinou.
  • Saganaki — vyprážaný syr na malej panvici. Áno, je to tuk. Áno, s ouzom to má logiku.
  • Gemistá — plnené paradajky a papriky ryžou. Klasika nedeľného obeda.

A grécky šalát: v Grécku sa volá choriátiki a nie je v ňom šalát. Paradajka, uhorka, cibuľa, olivy, oregano, doska feta navrchu, olej. Ak vám prinesú misu s ľadovým šalátom pokrájaným na nudličky, ste v podniku, ktorý varí pre turistov.

Ako čítať menu a kde nesadať

Prvé pravidlo: menu s fotkami jedál a s ôsmimi jazykmi je varovanie. Druhé: reštaurácia, pred ktorou stojí chlapík a láka vás dnu ("my friend, best fish!"), nemá dosť hostí, ktorí prišli sami od seba. Tretie: čím bližšie k trajektovému prístavu, tým horší pomer ceny a jedla. V Igoumenitse stojí grilovaná chobotnica pri móle 18 až 22 eur. Tri ulice do vnútrozemia je za 12 až 14 a je lepšia.

Za mierne pozitívne znamenia považujem: krátke menu, ceny napísané rukou, staršie miestne páry pri stoloch a fakt, že vám ponúknu ísť sa pozrieť do kuchyne. Za varovanie: fotky, plastové menu, pizza a gyros a špagety na jednej strane.

Ak je na menu všetko, kuchyňa nevie nič. Rybárska taverna má šesť jedál a to je celý zoznam.

Mezedes, ouzo a to, prečo sa jedáva neskoro

Mezedes sú malé taniere, ktoré sa dávajú na stred stola a jedia sa spoločne. Nie je to predjedlo, je to spôsob večere. Pre štyroch ľudí objednávam zhruba šesť až sedem tanierov: tzatziki, fava, chobotnica, saganaki, chórta, malé rybky gavros a chlieb. Vyjde to na 12 až 16 eur na osobu vrátane karafy vína. To je reálna cena mimo Santorini a Mykonu, kde platia iné zákony fyziky.

Ouzo je anízová pálenka, ktorá sa nepije na ex. Nalejete si do pohára, pridáte ľad a vodu, nápoj zbelie a pijete ho pomaly k jedlu. Sami ho nepite — je zradný a na druhý deň sa vám v autobuse serpentíny páčiť nebudú. Hovorím z osobnej skúsenosti z roku 2019, ktorú mi kolegovia dodnes pripomínajú.

A časy. Gréci obedujú medzi druhou a štvrtou, večerajú od deviatej. Ak sadnete o šiestej večer, kuchyňa vám uvarí, ale budete v miestnosti sami a s vami dvaja Nemci. Naše skupiny učím posunúť večeru aspoň na pol deviatu. Nie preto, aby sme boli ako miestni, ale preto, že vtedy je jedlo čerstvé a taverna má atmosféru, za ktorú ste si vlastne priplatili let.

Praktické čísla

  1. Grécka káva alebo frappé: 2 až 3,50 eura. Voda k nej býva zadarmo.
  2. Karafa domáceho vína, pol litra: 4 až 6 eur. Nebýva to zlé, len to nie je Santorini Assyrtiko.
  3. Hlavné jedlo v obyčajnej taverne: 9 až 14 eur. Ryba na váhu môže byť aj 60 eur za kilogram — vždy sa pýtajte na cenu za kilo, kým kývnete.
  4. Sprepitné: zaokrúhlite nahor, päť percent stačí. Nikto nečaká pätnásť.

Jedna nevýhoda, ktorú priznávam: ak nejete zeleninu v oleji a máte radi jedlo horúce a vypečené, časť gréckej kuchyne vás sklame. Ladera sú vlažné a olejnaté zámerne. Beriem to tak, že sa oplatí to skúsiť aspoň dvakrát, kým sa vrátite ku grilovanému.

Na našich zájazdoch po Epire a Peloponéze si prvý večer vždy objednávame spoločne a ja vysvetľujem menu položku po položke. Nie je to nič vznešené — len sa mi nechce pozerať, ako niekto po tisíckilometrovej ceste je to isté, čo by dostal doma. Ak vás taký prístup zaujíma, pozrite si naše grécke termíny alebo mi napíšte, rád poradím aj tomu, kto ide na vlastnú päsť.